Nedokončená autobiografická črta Príbeh jednej židovskej rodiny odhaľuje...

Nedokončená autobiografická črta Príbeh jednej židovskej rodiny odhaľuje detstvo a mladosť židovskej filozofky, profesorky a te­ologičky Edity Steinovej (1891 – 1942), osvet­ľuje kľúčové momenty jej detstva a mladosti, odhaľuje motiváciu jednotlivých životných krokov a naznačuje jej ďalší osobnostný aj profesionálny vývoj. Dielo je intímnou výpo­veďou autorky o jej rodinných vzťahoch, škol­ských zážitkoch, radostiach a sklamaniach, priateľstvách, vášni pre štúdium a hľadaní pravdy. Vykresľuje osobnosť Edity Steinovej vo všetkých jej svetoch – vedeckom, rodinnom aj vnútornom, pričom demonštruje jej ľudské kvality a duchovnú hĺbku.

Ako táto nemecká intelektuálka a neskôr rehoľníčka uvádza v predhovore diela, jej cieľom nebolo vytvoriť apológiu židovstva. Snažila sa najmä vierohodne vyrozprávať vlastnú skúse­nosť pre tých, ktorí boli od detstva vychovávaní v rasovej nenávisti voči všetkému židovské­mu. Ako Židovka podáva autentické svedectvo o tom, čo sama zažila a čoho bola súčasťou, hoci sama sa od židovskej viery odklonila, prehlásila sa za ateistku, aby neskôr konvertovala na kato­licizmus, vstúpila do rehole karmelitánok a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Krí­ža. Na pozadí bežného života a každodenných udalostí (jednej) židovskej rodiny v cisárskom Nemecku na začiatku 20. storočia sa ukrýva osobná spoveď autorky, ktorá počas svojho života neochvejne zastávala princípy pravdy, spravodlivosti, pracovitosti a súcitu k blížne­mu. Dielo je zároveň zamyslením nad podstatou a osudom (nielen) nemeckých Židov – zamysle­ním nad sebou samým, pokusom o nastavenie zrkadla a pochopenie židovskej prirodzenosti.

Steinovej nedokončená autobiografia si vy­žaduje pozorného a trpezlivého čitateľa. Samu seba v nej charakterizuje ako usilovnú, tichú a mlčanlivú. Rovnako pôsobí aj jej autorský rukopis – usilovne (niekto by mohol povedať, že snáď zbytočne zdĺhavo) zapisuje aj tie najmen­šie detaily zo života Steinovcov. Zo zápiskov je zrejmé, že Steinová bola v súkromí tichým a pozorným poslucháčom. Jej očiam neušli mnohé individuálne starosti a tragédie čle­nov rodiny, ktoré vďaka vzájomnej súdržnosti priateľstvách zasiahli všetkých rovnako. Nechýbajú podrob­nosti o rozvetvenom príbuzenstve a (nielen náboženských) zvykoch rodiny. Aby sa čitateľ „nestratil", prichádza na pomoc prekladateľ diela Milan Krankus a nenásilne dopĺňa bib­liografické údaje jednotlivých členov rodiny a kľúčové fakty z ich života, ale napriek tomu zachováva myšlienkový prúd autorky a nena­rúša pôžitok z čítania.

V úvode diela Steinová predstaví samu seba ako milujúcu a obetavú dcéru, sestru a tetu, vždy ochotnú pomôcť či poradiť. Autorka vy­chádza zo spomienok na najútlejšie detstvo, ktoré prežívala vo Vroclave ako najmladšie z jedenástich detí. Východiskovým bodom, autoritou a všadeprítomným hybným prvkom v jej rozprávaní z tohto obdobia bola jej matka Augusta Steinová, ktorá v rodine zohrala (naj­mä po predčasnej smrti otca Edity Steinovej) kľúčovú úlohu. Po smrti manžela sa práve ona stala stmeľujúcim prvkom, ekonomickým motorom aj morálnou oporou rodiny. Tradície a rodinné zväzky hrajú v tomto období života autorky nezastupiteľnú úlohu.

Počas študentských rokov a rokov vedeckej činnosti sa dostáva do popredia jej húževna­tosť a cieľavedomosť. Steinovej študijné a ne­skôr vedecké ciele ju pomaly, ale isto odvádzajú od rodinného (tradične židovského) prostredia, čo si aj bolestne uvedomuje a zasväcuje život filozofii. Obdobie na univerzite vo Vroclave (1911 – 1913) a v Göttingene (1913 – 1915) po­pisuje s osobitnou vášňou. Mení sa tam jej po­hľad na svet a vlastnú budúcnosť. Práve tu sa spoznáva s profesorom Edmundom Husserlom, zakladateľom fenomenológie, ktorý zásadne ovplyvnil jej ďalšie študijné (neskôr vedecké) smerovanie. Husserlovi, u ktorého písala aj doktorskú prácu, patrí osobitné miesto v Stei­novej spomienkach. Zápisky z obdobia štúdia odhaľujú (vo všetkej skromnosti) Steinovej usilovnosť a neobyčajné vedecké kvality. Tie neskôr pretavila do svojich filozofických prác (najmä syntézy Husserlovej fenomenológie a tomizmu Tomáša Akvinského). V slovenskom preklade vyšli napr. Žena (Lúč, 2016), Ľudská osoba, Filozofická antropológia (Európa, 2017), Čo je človek, Teologická antropológia (Európa, 2018), výber Steinovej textov Hrad duše (Eu­rópa, 2019) – všetky v preklade M. Krankusa.

Príbeh jednej židovskej rodiny je pokusom o osobnú spoveď s potenciálom poodhaliť podstatu a prirodzenosť nemeckých Židov v prvej polovici 20. storočia. Steinová na au­tobiografii začala pracovať pod vplyvom udalostí rastúceho útlaku a prenasledovania Židov v nacistickom Nemecku. Dokončiť sa jej ju však nepodarilo. Zápisky končia úspešným zložením doktorskej skúšky (1916) a nástupom do funkcie Husserlovej asistentky vo Freibur­gu. Nedopovedaná ostáva druhá polovica Stei­novej života, ktorú sa nám prekladateľ diela Milan Krankus pokúsil v závere diela priblížiť aspoň v stručnom životopise: roky jej pedago­gickej a vedeckej činnosti, neúspešná snaha o habilitáciu, vnútorný prerod, zavŕšený kon­vertovaním na katolicizmus až po odvlečenie gestapom a tragickú smrť v koncentračnom tábore.

Životnú cestu a tragédiu Edity Steinovej možno vnímať aj ako paralelu celoeurópskej tragédie a ako dôsledok hitlerovskej politi­ky v prvej polovici 20. storočia. Motiváciou pre vznik zápiskov bola úprimná snaha o hľa­danie židovskej prirodzenosti práve prostredníctvom spísania toho, čo sama ako dieťa zo ži­dovskej rodiny zažila, pretože len ten, kto sám v židovstve vyrástol, môže podať hodnoverné svedectvo. Napriek dobovým predsudkom Stei­nová nachádza v židovstve najmä „dobrotu srd­ca, pochopenie, vrelé prijatie a ochotu pomôcť".

zdroj: https://www.litcentrum.sk/recenzia/pribeh-jednej-zidovskej-rodiny?