Klasická literárna tvorba má v Európe na ružiach ustlané.
Klasická literárna tvorba má v Európe na ružiach ustlané. Výborné slovenské vydavateľstvo sa svetovým i našim klasikom dlhodobo a starostlivo venuje. Nejeden priaznivec klasických žánrov u nich pravidelne loví a dopĺňa domácu zbierku. U mňa naposledy padol výber na román Strieborný holub od Andreja Belého, ktorý u nás vychádza po prvý raz. Jeho geniálny preklad i skvelý doslov zabezpečila Eva Maliti Fraňová.
Andrej Belyj, vlastným menom Boris Nikolajevič Bugajev, bol ruský básnik a prozaik. Bol považovaný za akéhosi erbového ideológa a teoretika mladosymbolizmu. Tvoril najmä v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Svojím dielom výrazne prispel k vtedajšej silne sa vzmáhajúcej modernistickej vlne.
Strieborný holub je považovaný za jednu z dvoch jeho najlepších prác. Mimoriadne originálnym spôsobom v nej zachytáva čosi nanajvýš typické pre širokú ruskú dušu – jej nesceliteľnú rozorvanosť.
Príbeh popisuje osudy Petra Dariaľského, mladého, kultivovaného, vzdelaného básnika a filozofa, ktorý má podľa všetkého zdarne vykročené k sľubnej budúcnosti. Práve sa zasnúbil so svojou vyvolenou, mladou šľachtičnou Kaťou. Petrovi sa tak naskytá veľká šanca vstúpiť medzi urodzené vrstvy, byť súčasťou dobovej spoločenskej smotánky a nielen to. Otvárajú sa pred ním poklady duševného bohatstva, po ktorom tak prahne. Zosobnené v kultúre, vo vzdelanosti a veľkom umení.
Petrova povaha je však nestála a nepokojná, preto sa v ňom búria veľmi protichodné pocity. Rovnako ako vzletnými múzami je mladý básnik fascinovaný aj zákonitosťami obyčajného života. Uhrančivo ho priťahuje prostý ruský ľud. Jeho bezprostredná živelnosť ho mámi silou, ktorej nevie odolať, až jej napokon podľahne. Zanevrie na záväzné sľuby, pretrhá všetky putá s minulosťou. Celkom sa nechá opantať vášňou k živočíšnej dedinčanke Matrione. Pod jej vplyvom dokonca vstúpi do tajnej svätej sekty Holubov. Žiaľ, prineskoro si uvedomí svoj fatálny omyl a toto precitnutie určí ďalší Petrov osud.
Andrej Belyj na jeho príbehu trefne zachytil odvekú ruskú rozdvojenosť medzi „východným" a „západným" princípom. Medzi mystickou odovzdanosťou a podriaďovaním sa vyššej moci a prísnym pragmatickým racionalizmom. Oba myšlienkové prúdy tu do seba neraz narazili, čoho výsledkom často bývali ohromné historické tragédie. Čosi podobné cítiť i kdesi na okrajoch tohto výnimočného textu. Belyj akoby v diaľke prorocky videl vznikajúcu monštruóznu katastrofu, ktorá v príhodnom čase navždy zmení chod podstatnej časti sveta. Svoje brilantné postrehy a desivé vízie, spolu s ďalšími ideami, Belyj nenápadne, ale pevne vložil do riadkov tohto pozoruhodného dielka, ktoré je však možno paradoxne ladené skôr v komornejších tóninách.
Autor si k vyjadreniu obsahovej náplne tvoril osobitý, veľmi originálny rukopis. Najjednoduchšie ho zrejme možno charakterizovať ako precíznu fúziu „vysokého" umenia s ľudovou vravou. Vychádza z toho pomerne zvláštny textový hybrid, nájsť podobný nebude úplne ľahké. Je to akási vskutku životaschopná kolaborácia vysoko umeleckého a (s)prostonárodného výrazu vo zvláštnom poetickom balení. V rozprávaní tak vo vzácnej zhode kooperuje básnický jemnocit s drsnou hrubosťou. Belému nechýba výrazný postreh, zmysel pre vtip a rôzne drobné detaily, cez ktoré zachytáva typické osobnostné prejavy a danosti svojich postáv, čo v náznaku odkazuje na silnú gogoľovskú tradíciu. V krásnych lyrizovaných obrazoch prírodných (vidieckych) scenérií možno badať isté turgenevovské dozvuky, ale to sú len podružné prirovnania. Belyj ide podstatne ďalej a razí si úplne svojráznu literárnu cestu.
Pracuje s výrazným striedaním nálad, využíva hojnú symboliku, ktorou pretkáva inak pomerne zložité vetné konštrukcie. Košatá štylistická ekvilibristika však zjavne obsahuje jasný zámer. Aj takýmto spôsobom Belyj odkrýva protichodné pocity víriace v búrlivých vnútrach svojich hrdinov. Títo nedokážu dostatočne hlboko uchopiť reálny svet vôkol seba v celej jeho zložitosti, čo ich neraz privádza k hraničnému až skratovému konaniu. Toto konanie mieri tak k sebeubližovaniu, ako i k deštrukcii ďalších jednotlivcov. Belyj túto nebezpečnú nestálosť či nevyspytateľnú dvojtvárnosť v texte viackrát symbolicky zobrazí v podobe holubičieho tela s dravčou hlavou. Správne uchopiť všetky nuansy originálu a na patričnej úrovni ich previesť do slovenčiny teda musela byť skutočne veľká prekladateľská výzva. Minimálne z mojej (čitateľskej) strany jej konečnej podobe niet čo vyčítať.
Strieborný holub Andreja Belého je dielko veľmi osobité, v niektorých rovinách nadčasové, pomerne náročné a nie úplne ľahko stráviteľné. V každom prípade však originálne a priekopnícke, ktoré v tom čase mnohým ďalším otváralo nové obzory umeleckého vyjadrenia.
zdroj: https://medziknihami.dennikn.sk/clanky/strieborny-holub/
